Médiá

                V rámci mojich masmediálnych štúdií sa práve pripravujem na zvládnutie kritérií pre získanie kreditov za  ďalší predmet v tomto semestri. Podobne  ako moji spolužiaci, aj ja mám popri plnení  študijných povinností svoje vlastné spôsoby kompenzácie  predskúškového stresu, či eliminácie  nepríjemných vnútorných pocitov vyplývajúcich z prípadného osobného neúspechu. I keď v našom veku prípadný  čiastkový študentský neúspech by mal patriť  medzi motivačné faktory pre konečné dosiahnutie našich budúcich profesionálnych cieľov.  

                Osobami, ktoré so svojimi životnými vráskami na  tvárach zdieľajú  moje úspešnejšie , ale aj menej úspešné  študentské  kroky sú, okrem iných mojich blízkych, aj starí rodičia.  V mojom prípade už len dvaja ľudia, ktorí reprezentujú v súčte viac ako stoštyridsaťročné  životné skúsenosti i viac ako päťdesiatročný život v spoločnom manželstve. Ľudia, ktorí aj súčasnú dobu dokážu vnímať cez jej technické výdobytky a ktorí aj v dôchodkovom veku dokážu pri diskusiách o čomkoľvek byť studnicou podnetov na zamyslenie  sa nad vecami okolo nás. Zdravotné i finančné obmedzenia, ktoré v podmienkach súčasnosti sú nútení prijať za nevyhnutnú súčasť ich každodenného života, ich predurčujú k monitorovaniu diania v ich bližšom i vzdialenejšom okolí cez televíznu obrazovku. Práve  pre ich vekovú kategóriu, ale nielen pre ňu, je základným zdrojom informácií formát televízneho spravodajstva.

                Myslím, že pre viaceré domácnosti tvorené  ich vekovou kategóriou  je príznačné, že po päťdesiatich rokoch spoločného manželského života má každý zo starkých „svoj“ televízny prijímač, svoju predstavu, aký čas pred ním stráviť, a hlavne, na čo zamerať svoju pozornosť. Pri pozorovaní ich reakcií na skladbu obsahu a spôsob interpretácie jednotlivých spravodajských  tém, ma takto, necielene, priviedli k úvahe o súčasných trendoch tohto formátu.

                Na úvod si požičiam postrehy mojich starých rodičov ako možné východisko pre moje ďalšie úvahy. Podľa ich názorov je v televíznom spravodajstve príliš veľa kriminality, popis páchania zločinov a podvodného konania, dopravné nehody a pracovné úrazy s následkom smrti, medziľudské vzťahy končiace tragickými následkami, neomylnosť reprezentantov politickej scény, čokoľvek, čo je v rozpore so zdravým sedliackym rozumom, sa interpretuje ako postup v súlade so zákonom, konštatácia nežiaduceho stavu nášho súdnictva a prokuratúry bez prvkov investigatívnej žurnalistiky v tejto oblasti, zahmlievanie skutočného ekonomického stavu našej spoločnosti, nekritickosť k podpore zamestnanosti dotáciami niekoľko hodín existujúcim firmám, ktoré po schválení spravidla už nepodliehajú následnej  kontrole, škandály politických a iných spoločenských elít bez vyvodenia zodpovednosti a bez schopnosti sebareflexie, limitovaná miera kritickosti k výberovým konaniam ovplyvnených nežiaducim únikom výberových kritérií a podmienok, ale aj mnohé ďalšie, ktoré dopĺňajú neuveriteľne dlhý zoznam spravodajského zamerania. Špeciálnu kategóriu tvoria spravodajské príspevky so silným emotívnym nábojom, ktoré sa zameriavajú na neúnosnú sociálnu situáciu občanov žijúcich na úrovni chudoby, avšak  bez odhaľovania dôvodov a hlavne zodpovedných za tento stav. A nakoniec, aj keď tým nie je zďaleka výpis negatív ukončený, je tu vymedzenie informačného  priestoru  pre novonarodené mačiatka, exotickú pštrosiu farmu, týraných psíkov, vetrom zničené bocianie hniezda i monitoring rodiny tatranských svišťov. Na jednej strane uvedené postrehy  zďaleka nie  sú úplným zoznamom starými rodičmi vnímaných negatív televízneho spravodajstva súčasnej doby. Na druhej strane sú dostatočnou vzorkou na zamyslenie sa nad skutočnosťou, ktorú máme v oblasti televízneho spravodajstva možnosť vidieť na našich obrazovkách.  

                Tak ako to  v skutočnosti je? Sú postrehy a názory mojich starých rodičov odvodené od prirodzeného poklesu životného elánu, od nenaplnenia nejakých životných predstáv a cieľov, či od „nepochopenia“ súčasných trendov? Alebo nestihli, či skôr nie sú ochotní sa prispôsobiť dobe, ktorá je založená na úplne inom hodnotovom systéme v porovnaní s tým, ktorý ich sprevádzal po dve tretiny ich doterajšieho života?! Nie som síce predurčená tieto otázky zodpovedať, ale prečo sa nepokúsiť aspoň o istú mieru objektivizácie toho, čo mnohí, a nielen z ich generácie, vidia a chápu rovnako alebo aspoň veľmi podobne.

                Bez ohľadu na množstvo teoretických východísk a dlhoročné praktické skúsenosti manažérov v oblasti televízneho spravodajstva je nemožné opomenúť skutočnosť, že aj tento formát patrí do kategórie tovaru. Tovaru, ktorý sa riadi základným obchodným princípom „dopytu a  ponuky“. Zároveň je žiaduce položiť dôraz na všadeprítomnú konkurenciu, vytvorenie čo najlepšieho hospodárskeho výsledku a v neposlednom rade aj na získanie nového diváka či zachovanie si priazne už získaného diváka. Berúc do úvahy tieto aspekty je potom možné vnímať všetky hlavné spravodajské relácie ako takmer zhodné, bez  prvkov originality a hlavne pod vplyvom konkrétnych záujmových skupín. Bežný divák sa potom stáva konzumentom takmer identického obsahu, podobnej štúdiovej  virtuálnej statiky a reportérskej exteriérovej dynamiky v kombinácii s často nízkou informačnou hodnotou. A navyše, to všetko situované konkurenčnými spoločnosťami na časovej osi v oblasti „prime time“, kedy sa podstatným spôsobom eliminuje možnosť komparácie vysielaného programu.

                Snažím sa porozumieť trhovým pravidlám aj v oblasti médií, ale je naozaj v súčasnosti veľkou prekážkou po tzv. „headline úvode“ spracovať televízne spravodajstvo do logicky súvisiacich tém bez preskakovania z  prepadu banky na priebeh volieb v susednej krajine a potom na streľbu na železničnej stanici, neskôr na dosiahnutú mieru nezamestnanosti  a potom na dopravnú nehodu na výjazde z diaľnice so smrteľnými následkami? Alebo považujeme v dnešnom svete práve tieto, či podobné témy za nosné v hlavnom spravodajskom formáte, navyše s nie celkom logickým zaradením do časovej postupnosti? Čo je prekážkou vytvorenia bloku informácií „z domova “ s položkami popisujúcimi aktuálny stav v oblastiach politického života, zahraničných vzťahov, ekonomiky, sociálnej oblasti, vzdelávania, zdravotníctva, kultúry, životného prostredia, prípadne ďalších oblastí, ktoré majú informačný význam pre konzumenta televízneho spravodajstva? Z akých dôvodov je rozsah zahraničného spravodajstva limitovaný tak, ako ho máme možnosť vnímať na obrazovkách v súčasnosti? Pre koho je dôležité informovať len o krízových oblastiach, miestach konfliktov a ľudských tragédiách podobných tým na Slovensku? Prečo nám takmer bez výnimky chýbajú informácie založené na faktoch a bez tendenčného podtónu, ktoré by svojím geografickým záberom predstavovali skutočný prehľad udalostí vo svete? 

                Ak je možné mať odčlenený formát športu s prezentovaním exaktných výsledkov a na istej pravdepodobnostnej úrovni každodenne sa meniace predpovede počasia, nebolo by vhodné logické „vnútorné“ členenie či už domáceho alebo zahraničného spravodajstva spôsobom, ktorý by hodnotovo prispieval k zvyšovaniu informačnej a tým aj  vzdelanostnej úrovne celej našej spoločnosti? Alebo práve toto nechceme?